Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko)




НазваJúlius Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko)
старонка6/7
Дата канвертавання04.02.2013
Памер173.96 Kb.
ТыпДокументы
1   2   3   4   5   6   7

Pôvod


Pochádza z rodiny obchodníka s vínom. O jeho pôvode kolujú rôzne informácie. Jeden prameň uvádza, že pochádza zo starého tyrolského rodu, podľa iného bol pôvodom z Maďarska. Narodil sa však jednoznačne v Bratislave. Bol uznávaný vedec svetového formátu, patril medzi najväčších experimentálnych fyzikov a podstatne prispel k rozvoju svetovej vedy.

Pôsobenie


Základy fyziky získal na bratislavskom reálnom gymnáziu, kde sa zoznámil s profesorom Virgilom Klattom. Spolupracoval s ním na niektorých pokusoch. Práve on ho priviedol k výskumu katódových lúčov a najmä podporoval jeho záujem o luminiscenciu.
Aby mohol prevziať otcovu firmu, začal študovať chémiu u Roberta Bunsena. Pod vplyvom Klatta však prešiel na štúdium fyziky na univerzite v Budapešti, Viedni a Berlíne.

Lenard na svojho učiteľa nikdy nezabudol a aj keď pôsobil v cudzine, často si s ním dopisoval. Pri návšteve svojho rodného kraja profesora Klatta navštevoval a konzultoval s ním mnohé fyzikálne problémy a riešenia. Spolupracovali vyše dvadsať rokov a pripravili asi 800 fosforeskujúcich látok a vykonali na nich 300 spektrálnych analýz Bunsenovým spektroskopom. Výsledky prác zhrnuli do štyroch publikácií. Hlavným výsledkom ich snaženia bolo zistenie, že intenzita fosforescencie závisí od množstva tzv. účinných kovov, pričom ich nárastom intenzita spočiatku rastie, ale neskôr klesá až na nulu. V prípade, že bolo množstvo kovu malé, fosforescencia bola veľmi intenzívna. V ich výskume bol zahrnutý aj vplyv tlaku a teploty na tento jav.

Po skončení štúdia pôsobil v Berlíne u všestranného nemeckého prírodovedca H. L. F. Humboldta a neskôr u známeho nemeckého fyzika a chemika R. W. Bunsena v Heildelbergu, kde v roku 1886 získal doktorát. Svojou aktívnou prácou sa pričinil o zrod Fyzikálneho ústavu v Heidelbergu, ktorý bol pomenovaný podľa neho (Fyzikálny ústav prof. Lenarda v Heidelbergu). Od roku 1892 spolupracoval ako asistent s profesorom Hertzom na univerzite v Bonne, kde dostal docentúru. Na univerzite vo Vratislavi sa stal mimoriadnym profesorom (1894). O dva roky neskôr prednášal fyziku v Aix-la-Chapelle a stal sa profesorom teoretickej fyziky na univerzite v Heidelbergu a v roku 1898 riadnym profesorom na univerzite v Kieli. Ďalšie obdobie svojej vedeckej a pedagogickej kariéry strávil na univerzite v Heidelbergu (do roku 1931), kde sa stal riaditeľom Rádiologického ústavu (1919).

Celý život sa venoval najmä systematickému štúdiu a výskumu vlastností katódových lúčov, fotoelektrického efektu a javov fosforescencie a luminiscencie, spektrálnej analýze, ultrafialových lúčov, magnetických a elektrických polí.
V roku 1886 spolupracoval s Hertzom na overovaní Maxwellovej teórie elektromagnetických vĺn. Od roku 1893 experimentoval s prienikom katódových lúčov. Podarilo sa mu vyvrátiť veľmi rozšírený názor, podľa ktorého katódové lúče môžu existovať len vo výbojovej trubici. Urobil miniatúrnu dierku v hliníkovej fólii, tzv. Lenardovo okienko, a cez ňu prepúšťal lúče z trubice do voľného priestoru a zisťoval, aké stopy vznikli na fotografickej platni. Zistil, že nositeľmi týchto lúčov sú elektróny. Pri výskume elektrónov sa ukázalo, že ich najnápadnejšou vlastnosťou je prenikanie pevnou látkou. Na vysvetlenie vypracoval v roku 1900 teóriu telies, ktorá má veľmi veľa spoločného s neskorším Rutherforsdovým modelom atómu.

V roku 1902 objavil pozoruhodnú zákonitosť fotoelektrického efektu. Podľa nej energia fotoelektrónov závisí od kmitočtu, ionizácie a vodivosti vzduchu ultrafialovými lúčmi, a nie od intenzity dopadajúceho svetla. Táto intenzita určuje len počet elektrónov uvoľnených za jednotku času.


Praktickým výsledkom týchto pokusov bolo objavenie X - lúčov. Špeciálne upravenú katódovú trubicu (Lenardove okienko) a určité "know-how" dostal k dispozícii ďalší bádateľ W. Röntgen, ktorý Lenarda v podstate pripravil (zrejme nie džentlmenským spôsobom) o prvenstvo pri objave týchto lúčov. Verejnosti sú známe ako Röntgenove lúče, používané najmä v lekárskom odvetví.

Taktiež bol v kontakte s Albertom Einsteinom, s ktorým polemizoval o niektorých častiach teórie relativity a údajne Einstein si osvojil niektoré Lenardove myšlienky a výsledky bádania - napr. fotoelektrický jav objavil Lenard a Einstein dostal Nobelovu cenu (1921) za objasnenie fotónového charakteru svetla práve pomocou fotoelektrického javu. Zo zachovalej korešpondencie vyplýva, že Lenard bol v kontakte aj s ďalšími vtedajšími vedeckými kapacitami.

Na prelome storočí vypracoval dynamickú (resp. dynamitovú) teóriu telies, kde v jadre atómu predpokladal stabilnú konfiguráciu - záporný a kladný náboj. Po ňom je pomenovaný aj tz. Lenardov jav. Pri výskume elektrických výbojov v plynoch zistil, že vzduch sa ultrafialovými lúčmi ionizuje, čím sa stáva elektricky vodivým.

Razil cestu k experimentálnemu výskumu atómu. Jeho priekopnícke práce významne prispeli k rozvoju rádiotechniky, televízie a ultramikroskopie. Svojimi objavmi položil základy kvantovej teórie.


Prejavom uznania zásluh Philippa Lenarda boli mnohé ocenenia a vyznamenania, ktoré dostal od najrozmanitejších inštitúcií. Nezabudlo naňho ani jeho rodné mesto. Stal sa čestným občanom Bratislavy a pri príležitosti jeho 80. narodenín mu v roku 1942 Prírodovedecká fakulta Slovenskej univerzity (dnešná UK) udelila čestný doktorát z fyziky.


Philipp Lenard je rozpornou osobnosťou svetovej fyziky. Na jednej strane patril medzi najväčších experimentálnych fyzikov a podstatne prispel k rozvoju svetovej vedy. Na druhej strane aktívne bojoval proti teórii relativity a neskôr aj proti jej tvorcovi Einsteinovi. Naviac spochybňoval Röntgenove zásluhy o objav lúčov X, keďže ako sa vyjadril v r. 1945 americkému lekárovi Lewisovi E. Etterovi videl v W.C. Röntgenovi iba „pôrodnú asistentku a nie matku lúčov X“.

Už na začiatku dvadsiatych rokov patril medzi prvých propagátorov myšlienok nacionálneho socializmu v Nemecku. Bol stúpencom národného socializmu a A. Hitlera. Napísal štvorzväzkové dielo Deutsche Physik (1936), v ktorom rozdelil fyziku na plodnú árijskú, predovšetkým nemeckú, a neplodnú špekulatívnu židovskú fyziku. Angažoval sa tiež ako člen NSDAP.

Ocenenia Čestné doktoráty na univerzite v Christianii, dnešné Oslo (1911), Drážďanoch (1922) a v Bratislave (1942)

Rumfortova mediala (1901) od Royal Society of London spolu s W.C. Röntgenom
Nobelovu cenu za fyziku (1905), ktorá sa začala udeľovať v roku 1901 (za práce o katódových účoch)
Franklinova Medaila (1905)

Orlí štít Nemeckej ríše (1933).

Poznámka: po Lenardovi je v Bratislave - časť Petržalka pomenovaná ulica (od roku1993)



Ján Andrej Segner



Začiatky


Rodičia J.A.Segnera vlastnili jeden z vodných mlynov na rieke Vydrici pri Bratislave. Tu mal možnosť pozorovať prácu vodného kolesa a zákonitosti vodného pohonu. Ako štvorročný stratil matku a vychovávali ho otec so starým otcom. Vplyv na jeho ďalšie smerovanie mal aj rodinný priateľ Samuel Mikovíni, ktorý bol od neho starší o štyri roky. Po príprave na vysokoškolské štúdiá na evanjelickom lýceu v Bratislave, navštevoval lýceá v Rábe (Győr) a Debrecíne. Ako 21-ročný odišiel na univerzitu do Jeny študovať medicínu. Popritom chodil aj na prednášky z matematiky a fyziky.

Po skončení štúdia sa vrátil do rodného mesta, kde začal vykonávať lekárske povolanie. Po roku pôsobenia pokračoval v Debrecíne ako mestský lekár. Venoval sa výskumu, zameranému na odolnosť ľudského tela voči klimatickým podmienkam. Po dvoch rokoch sa vrátil ku svojej študentskej záľube – matematike. Z Jeny prešiel neskôr na novozaloženú univerzitu v Göttingene, kde začal riadiť katedru matematiky, fyziky a chémie a súčasne prednášal na lekárskej fakulte. Pôsobil tu dvadsať.rokov.
 
Objavy

Najlepšie výsledky dosiahol v hydraulike, v teórii turbín. Roku 1750 popísal a fyzikálne prepočítal nový typ vodného kolesa pracujúceho na celkom odlišnom – reaktívnom princípe. Na jednoduchom modeli postupne odvodil výraz pre výtokovú rýchlosť vody, určil zvýšenie tejto rýchlosti v dôsledku odstredivej sily a dokonca vypočítal účinnosť stroja pre prípad štyroch výtokových trubíc.
Segnerovo zariadenie pozostávalo z nádoby s vodorovnými alebo ohnutými ramenami, cez ktoré vytekala voda. Tlak vytekajúcej vody vyvolával reakciu a nádobu roztáčal opačným smerom. Veľkou zásluhou Segnera bolo, že v polovici osemnásteho storočia znovu poukázal na možnosť využitia reaktívnej sily a vytvoril elementárnu teóriu nového typu energetického stroja, ktorý mal podstatne väčšiu účinnosť. Reaktívna sila ako pôvodca pohybu nachádzala svoje uplatnenie vo vodných turbínach a najmä v raketových motoroch až v minulom storočí. O jej prvé praktické uplatnenie sa zaslúžil práve Segner, ktorý býva označovaný za otca vodných turbín. Tento bratislavský objav poslúžil, hoci omnoho neskôr, na rozvoj raketovej techniky. Zariadenie vošlo do dejín ako Segnerovo koleso, reaktívny vodný motor (50 percent straty energie Segnerovho kolesa experimentálne i teoreticky odstránil matematik a Segnerov priateľ prírodovedec Leonard Euler tým, že do Segnerovho kolesa privádzal vodu v smere a rýchlosti otáčania – tzv. beznárazový vstup). Vynález sa stal predobrazom vodných turbín.

O tri roky neskôr uverejnil Segner správu o novom prístroji použitom pri lisovaní oleja v mlyne v Nörtene blízko Göttingenu, ktorý bol poháňaný obrovským Segnerovým kolesom. V záznamoch Segner uvádza: „Zmerali sme prietok vody tak presne, ako sa dalo, pomocou ohnutej trubky, ktorej otvor bol postavený proti prúdu, takže voda musela vystúpiť do hornej časti rúrky.“ Podobné trubice, ktoré dostali názov hydrometre, predviedli už skôr vo Francúzskej akadémii v Paríži, ale prakticky ich nepoužili. Segner bol pravdepodobne prvý, kto uplatnil v praxi trubicu na meranie rýchlosti vody a jej prietokového množstva.
Okrem toho vypracoval vlastnú teóriu šírenia svetla.

Bol ocenený členstvom vo vtedajších najvýznamnejších vedeckých spoločnostiach v Európe – v Royal Society v Londýne, v akadémii vied v Berlíne a Petrohrade, v Kráľovskej spoločnosti v Göttingene. Pruský kráľ Fridrich II. mu priznal titul tajného radcu a súčasne uznal aj jeho uhorské šľachtické výsady.
Mimoriadne bohatá bola jeho vedecká činnosť. Ako prvý podal dôkaz takzvaného Descartovho znamienkového pravidla. Toto pravidlo, určujúce počet kladných koreňov algebraických rovníc, patrilo v osemnástom storočí ešte medzi najdôležitejšie vety algebry. Jeho dôkaz po vyslovení Descartom i ďalšími nechával na seba čakať takmer celé storočie. Je pozoruhodné, že Segnerovu dizertáciu považovali historici matematiky dlho za stratenú. Objavil ju až v druhej polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia nemecký matematik Werner Jentsch.

Segner sa venoval starogréckej matematike a hľadal modernejšie riešenie úloh zo starej matematickej literatúry. Zdokonalil napríklad už v staroveku známu metódu aproximácie obsahu kruhu obsahom vpísaných a opísaných mnohouholníkov. Svoju metódu vyskúšal na mnohouholníkoch s 96 stranami a overil si ju na výpočte hodnoty Ludolphovho čísla. To sa mu aj podarilo s presnosťou na šesť desatinných miest.
Okrem matematiky sa zaoberal všeobecnou fyzikou, optikou, hydraulikou, medicínou a botanikou, dokonca sa venoval aj filozofii.


Množstvo matematických výsledkov je skrytých v jeho učebniciach a fyzikálnych prácach. Segner patril v Nemecku k najvýznamnejším autorom matematických učebníc v osemnástom storočí. Do svojich diel často zaraďoval aj aktuálne výsledky najnovších matematických výskumov. Jeho učebnice dosahovali vynikajúcu úroveň aj z metodického hľadiska, o čom svedčí fakt, že jeho postupy, dôkazy a usporiadanie učiva dlho preberala aj neskoršia matematická literatúra. Ovplyvnil tiež vývoj matematickej terminológie, ktorá v čase jeho života ešte nebola ustálená. Viaceré ním zavedené matematické termíny sa používajú v nemčine dodnes. Dokonca kvôli ich výstižnosti v doslovnom preklade prešli do väčšiny európskych jazykov. Ide často o elementárne, neustále používané výrazy.

Bol autorom celého radu vedeckých dizertácií, štúdií, učebníc a príručiek. Publikoval okolo osemdesiat diel. Zastával názor, že pokrok v matematike a fyzike nemožno dosiahnuť bez znalosti astronómie a vytvoril dielo Astronomické prednášky, zreteľný pokyn na dôkladnú znalosť oblohy. Bola to jeho najrozsiahlejšia publikovaná práca v dvoch zväzkoch. Roku 1748 dokonca pozoroval zatmenie Slnka z observatória na jednej z veží mestského opevnenia v Göttingene, ktorého výstavbu inicioval päť rokov predtým. Poznatky z optiky spracoval v priekopníckom spise O hustote svetla, poznatky z termiky v diele O ohni.


Vynájdením takzvaného Segnerovho kolesa zaradil sa medzi významných fyzikov 18. storočia.

Narodil sa 9. októbra 1704 v Bratislave v rodine bohatého mešťana - exulanta. Na starom meštianskom dome na Michalskej ulici č.7 latinský text dodnes oznamuje, že tento dom bol Segnerovou kúriou. Už na gymnáziu v Bratislave a v Debrecíne prejavil záujem o lekárstvo a matematiku, a tak sa roku 1725 zapísal na lekársku fakultu jenskej univerzity, kde navštevoval aj prednášky z fyziky. Do rodného mesta sa vrátil s doktorským diplomom (1730), ale bol viac fyzikom ako lekárom. Neuspokojil sa s lekárskou praxou v Bratislave a v Debrecíne a roku 1732 sa vrátil do Jeny, kam ho pozvali za profesora matematiky a fyziky. Neskôr bol profesorom fyziky, matematiky a chémie na univerzite v Göttingene, ale vrchol v jeho vedeckom živote znamenali roky 1755-1777 na univerzite v Halle.

Od roku 1747 začal publikovať svoje prvé práce z odboru hydrauliky. Jeho najznámejší, tzv. Segnerovo koleso, vošiel natrvalo do dejín fyziky. Konštrukcia Segnerovho kolesa sa zakladá na účinku prúdu vody vytekajúcej z valcovitej nádoby, ktorá ma v dolnej časti niekoľko vodorovných ramien zahnutých v jednom smere. Voda vytekajúca ramenami rozkrúti spätným tlakom celú nádobu v opačnom smere ako vyteká. Jeho objav sa stal zárodkom neskorších reaktívnych turbín a rakiet. Jeho princíp preštudoval a doplnil znamenitý matematik a L. Euler, s ktorým bol Segner v osobnom styku. Odborníci tvrdia, že keby sa bol Segnerov objav už vtedy prakticky využil, vývoj vodných turbín sa mohol urýchliť najmenej o polstoročia. Jeho dielo De raritate luminis (O vzácnost svetla, 1740) patrí medzi priekopnícke v teórii o vzniku svetla.

Svetoznáme akadémie vied v Petrohrade, Berlíne a Londýne udelili bratislavskému fyzikovi vyznamenanie a čestné členstvo a označovali ho za praotca turbíny. Zomrel 5. októbra 1777 v Halle.

  Svoju vedeckú a pedagogickú dráhu zavŕšil na univerzite v Halle, kde pracoval až do svojej smrti.




Wolfgang Kempelen



Ku géniu Bratislavy patrí aj Wolfgang Kempelen. Bol to vynálezca, mechanik a konštruktér automatov, polyhistor, výtvarník a dramatik, ba i radca Viedenského cisárskeho dvora, ktorý bol bratislavským rodákom. Nebol pomätenec, ani bežný človek. Bol to skôr bratislavský Faust. Pritom v encyklopédiách sa píše charakteristika: polytechnik, vynálezca. On však bol čímsi viac - hľadačom, iluzionistom i obeťou ilúzií...

So súčasným hlavným mestom Slovenska, v ktorom však kedysi neprevažoval slovenský živel, sú tak či onak spojené i mená mnohých ďalších osobností svetovej vedy: Regiomontanus, Paracelsus, Segner, Bel, Edison, Nobel, Einstein... Bratislavčan Filip Lenard získal v roku 1905 Nobelovu cenu. Wolfgang Kempelen sa však všetkým porovnaniam vymyká.

Ako začínal Narodil sa 23. januára 1734 v Bratislave, kde prežil takmer celý život. Jeho otec Engelbert Kempelen bol vysokým colným úradníkom, cisár Karol III. ho dokonca povýšil do šľachtického stavu. Študoval filozofiu a právo v Győri a vo Viedni. Ovládal osem jazykov, okrem rodnej nemčiny a úradnej latinčiny tiež všetky hlavné svetové jazyky, maďarčinu a slovenčinu. Tieto i ďalšie osobnostné kvality ho predurčili, aby zastával významné funkcie. Už krátko po skončení štúdií sa stal tajomníkom uhorskej dvorskej komory a ako tridsaťročného ho Mária Terézia menovala riaditeľom soľných baní v celom Uhorsku. V roku 1770 bol povýšený na Rytiera rádu Sv. Štefana a 9. decembra 1775 sa stal barónom s právom užívať prídomok de Pázmánd.. Dozeral však napríklad aj na kolonizáciu Banátu, kde viedol boj proti zbojníckym bandám. Riadil tiež presťahovanie univerzity z Trnavy do Budína. Ako riaditeľ soľných baní zmodernizoval banské zariadenie a zaslúžil sa o vytvorenie lepších podmienok pre baníkov, čím sa zvýšila produktivita baní. V osemdesiatych rokoch konal dozor nad rekonštrukciou budínskeho hradu i nad stavbou mestského divadla.

Začiatky tvorby

Kempelen sa vyznamenal aj ako priekopník nových myšlienok: počas pobytu v Banáte tu zaviedol pestovanie ľanu a postavil manufaktúru na súkno. Pre bratislavský hrad skonštruoval čerpadlo, ktoré ťahalo vodu z Dunaja, vo viedenskom Schönbrunne postavil vodomet, v Bratislave vybudoval pontónový most a na Žitnom ostrove zavlažovacie zariadenie.

Písal dokonca aj verše a drámy, hoci v týchto oblastiach sa príliš nepresadil. Zaznamenal jediný úspech hodný zaznamenania, a to keď jeho melodrámu Perseus a Andromeda hrali v roku 1781 v Národnom divadle vo Viedni. Bol i uznávaným maliarom a rytcom.

Prvé víťazstvá

Najväčšiu slávu však priniesli Kempelenovi dva tajomné mechanizmy - šachový a hovoriaci automat. Keď bol v roku 1769 svedkom Pelletierových "matematických predstavení", založených prevažne na magnetizme, vyhlásil na mieste, že zhotoví omnoho dokonalejší automat. A skutočne, o šesť mesiacov neskôr predstavil svojho hráča šachu. Za akýmsi písacím strojom, plným prevodových mechanizmov, sedela figurína Turka, hrajúca šach. A to tak dobre, že porážala aj zdatných hráčov. Predviedol ho pred viedenským dvorom i pred ruskou delegáciou na čele s veľkokniežaťom Pavlom. Kempelen s automatom absolvoval aj turné po Nemecku, Francúzsku a Anglicku. Pred začatím hry vždy otvoril stroj, aby ukázal, že sú v ňom iba mechanizmy, uvádzajúce do pohybu figurínu Turka. Pri hre dokázal Turek prstami chytiť šachovú figúrku a preložiť ju na patričné miesto. Turek aj pokyvoval hlavou pri garde, šachu, či záporne pri chybnom ťahu súpera. Zhruba po každom dvanástom ťahu bolo treba stroj znovu natiahnuť. Na začiatku deväťdesiatych rokov kúpil automat od Kempelena pruský kráľ Fridrich II. Hral na ňom aj cisár Napoleon. Napokon sa dostal do rúk princa Eugena Beaurnaisa, ktorý oň však údajne stratil záujem, keď sa dozvedel "tajomstvo" automatu. To s pravdepodobnosťou blízkou istote spočívalo v tom, že v ňom sedel živý šachista, možno skrytý za systémom zrkadiel. V každom prípade bola obdivuhodná mechanická stránka šachistu, kombinujúca zrejme pružinový pohon s riadením ukrytého hráča.

V prípade šachového automatu bol teda Kempelen, hnaný túžbou prísť s obrovským objavom a nútený do toho i vlastným prísľubom, iluzionistom. Naopak, v prípade hovoriaceho stroja sa stal zrejme sám obeťou ilúzie. Nešlo od základu o podvod, Kempelen sa poctivo snažil takýto stroj vyrobiť. Hoci existuje teória, že keď stroj nie a nie dosahovať potrebné výsledky, pomáhal si Kempelen aj bruchovravectvom. Pôvodne bola možno poctivá aj jeho snaha skonštruovať hráča šachu, ako dieťa osvietenectva bol zrejme presvedčený o neobmedzených možnostiach vedy i svojho rozumu. V tieni týchto "vynálezov" - asi skôr s úvodzovkami, než bez nich - čiastočne zostalo to, čo bolo významné pre budúcnosť. Niekedy to pritom boli i súčasti jeho tajomných automatov. Medzi Kempelenove prínosy patrí prototyp umelých končatín, špeciálny písací stroj pre slepcov, podrobný rozbor fonetiky, tvorby zvukov európskych jazykov, či rôzne systémy čerpania vody. Wolfgang Kempelen napokon neumrel v sláve a bohatstve, ale skôr v pomerne biednych pomeroch. Možno aj preto, že všetko, čo mal, investoval do svojich faustovských snov. Smrť si ho našla vo Viedni 26. marca 1804, šešť rokov po jeho odchode na dôchodok.

Na Slovensku sa o ňom vie. Nechýba v učebniciach, v roku 1994 vyšla dokonca známka s jeho podobizňou. Málokto však vie čosi viac, než pár slov, čo sa bolo treba naučiť pred testom.







Johann Nepomuk Hummel



(14.11.1778 Bratislava – 17.10.1837 Weimar)


Patrí k najslávnejším bratislavským rodákom. Narodil sa do doby, keď hudobná kultúra Bratislavy zaznamenávala jeden zo svojich vrcholov. Rozvinutá skladateľská tvorba, vysoká interpretačná úroveň šľachtických kapiel a divadelných spoločností, koncerty i premiéry opier hudobného klasicizmu boli pozadím, v ktorom začala vnímať hudbu a osvojovať si jej zákonitosti.


1   2   3   4   5   6   7

Падобныя:

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconAardee, Julius brown, Lillie 22

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconЕгоров Д. Н. Е 30 Июнь 1941. Разгром Западного фронта
Е 30 Июнь 1941. Разгром Западного фронта. М.: Яуза, Эксмо, 2008. 800 с. (1941)

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconSlovenský bežecký spolok, junácka 6, 832 80 bratislava

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconCentrum voľného času Klokan Pekníkova 2, 841 02 Bratislava

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconFirst records of two midges (Diptera, Chironomidae) from Slovakia. Biologia, Bratislava, 52: 687, 1 ref

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconAplend, s r. o., Office: Slovensko – Vysoké Tatry, Tatranská 4, 059 91 Veľký Slavkov

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconК июлю 1941 на аэродромах в Борисполе (Киев) и Белой церкви была дивизия тб-7 (ант-42). Бориспольский аэродром получил 27, но в ходе бомбежки 22 июня 1941
К июлю 1941 на аэродромах в Борисполе (Киев) и Белой церкви была дивизия тб-7 (ант-42). Бориспольский аэродром получил 27, но в ходе...

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconSpráva o činnosti organizácie sav za rok 2003 Bratislava, Sienkiewiczova 1 január 2004 Obsah

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconSlovenský šermiarsky zväz, Junácka 6, 832 80 Bratislava Rozpis súťaží č. 3 od 2008 do 30 2008

Július Satinský (21 1941 – 29. 12. 2002, Bratislava, Slovensko) iconПять дней до оккупации Жеймялиса: 22 26 июня 1941 года
Во время войны 1941 1945 гг в Литве было уничтожено примерно 95 96% процентов еврейского населения. Это самый высокий процент среди...

Размесціце кнопку на сваім сайце:
be.convdocs.org


База данных защищена авторским правом ©be.convdocs.org 2012
звярнуцца да адміністрацыі
be.convdocs.org
Галоўная старонка